REPORT: SELLA RONDA HERO 2017

REPORT: SELLA RONDA HERO 2017

22. júna 2017 294 Od M!RO
Prečítané: 1 166
Celý môj príbeh na Selle začal už minulý rok. Po dlhej dobe som sa vrátil k bicyklovaniu a náhodou som natrafil na jeden report o pretekoch, ktoré o sebe hovoria, že sú najťažšie v Európe. Nálož 4500 výškových metrov na 86 km mi prišla ako celkom dobrá výzva. Prihlasovanie na Sellu bolo v Septembri a hneď ako ho spustili, zakúpili sme si štartovné pre náš team (Ja, Otec, kamarát Peťo), keďže som počul že 4017 miest sa vypredá do pár hodín…

Príchod do Val Gardeny

Zo Žiliny sme vyrazili v Piatok (preteky boli v sobotu), cesta prebehla bez problémov, avšak asi už  10km od dejiska pretekov som si začal uvedomovať, čo to asi bude. Zároveň som dostal aj trochu „bobky“ keďže moja príprava nebola taká, akú som si naplánoval a s nájazdom 1800 km to bol skôr taký „survival“ ako preteky. Všade len kopce a ešte väčšie kopce 🙂 V Selva di Val Gardena to už žilo, prezentácia prebehla rýchlo a v balíčku som si našiel tašku, dres v motívom pretekov HERO, sadu náradia od CRANK BROTHERS s logom pretekov, štartovné číslo, nejaké „serepetičky“ od sponzorov a išiel som sa pripraviť na druhý deň…

Štart

Štartovalo sa vo vlnách, elita štartovala 7:10 a po nich štartovali s časovým rozostupom podľa „vlny“ pretekárov. Najskôr registrovaný jazdci a potom hobby (neregistrovaný). My sme štartovali vo vlne 13 (12. vlna bola pre hobby,  ktorí už dokončili minulý rok) a za nami bola posledná 14. vlna.

Prvý kopec – Dantercepies

Hneď po štarte sme začali  zľahka stúpať po asfaltke, odbočili do prudšieho stúpania pod lanovku, stále po asfalte a potom sme vybehli na zvážnicu a stúpali až na vrchol lanovky. Tento prvý kopec bol úplne v pohode, celý sa dal vyšliapať v sedle a na zahriatie bol ideálny. Miestami mal síce 17-19% sklon, ale okrem jedného krátkeho úseku (24%) bol naozaj v pohode. Človek síce nemohol ísť v tom bikerskom hade úplne svoje tempo, ale aspoň neprepálil…

Zjazd z Dantercepies bola úplná paráda, single, switchbacky, technické úseky… Nepríjemné boli len vjazdy do singláčov, urobil sa lievik a človek musel chvíľu počkať kým sa slabší jazdci spustili a človek si ich neužil tak, ako by sa patrilo. Najviac ma pobavil jeden talian, zapchala sa trať a bežal s bikom popri trati, obiehal všetkých a kričal stále „IT IS LEGAL, IT IS LEGAL“, tak sa postavil predo mňa keď som už bol na rade, spustil sa, hneď v prvom switchbacku zatancoval na biku nejakú lambádu (asi si narazil aj gule) a hodil takú komickú držku,, že som mal dosť 🙂 Napadlo ma, keď som ho obiehal, že mu poviem, že je to LEGAL ale nechal som ho radšej tak 😀

V týchto miestach skončil kamarát Peťo, zlomil karbónový rám na svojom biku a tým jeho púť skončila, čo bola veľká smola, pretože tá najväčšia sranda ešte len začínala. Zjazd končil v dedinke Corvara, kde bola aj prvá občerstvovačka. Tu som pocítil že štartovať z posledných koridorov nie je žiadna výhra, 3500 „kobyliek“ spustošilo občerstvovačku tak, že ostalo len pitie, pár koláčikov a z môjho pohľadu asi 2kg nakrájaných banánov… Po doplnení tekutín, natlačení banánu do seba som sa vybral ďalej…

Kopec druhý – PRALONGIA

Stúpanie z dediny Corvara nebolo tak ťažké, ale keď sme sa dostali na zvážnicu, mal som pocit, že je to trošku náročnejšie ako Dantercepies. Navyše prišli na mňa prvé kŕče, ktoré sa mi podarilo zahnať magnéziom. Tu som si všimol, že je na trati nejako veľa Slovákov (keďže každý sme mali na čísle vlajku a svoje meno). Neskôr som sa od Lukyho Meryho dozvedel že som sa motal popri teame Velocity z BA. Týchto chalanov som sa teda držal, ich tempo bolo pre mňa veľmi priaznivé… Tesne pod vrcholom som si všimol, že nás kamerujú z vrtulníka, čo sa u nás na maratónoch moc často nestáva a nasledoval zjazd.Ešte k tomu kamerovaniu , Eurosport2 vysielal 2 hodinový priamy prenos z pretekov.

Zjazd z Pralongie už bol celkom hustý, kamenisté koryto v ktorom som šiel so zadnou brzdou v šmyku, prednou dobrzďoval a snažil sa nezraziť tlačiacich bikerov, ktorí sa na to necítili… Mám pocit, že miestami som šiel len na prednom kolese. Doteraz nechápem, že som na trati nemal ani jeden defekt. Celkovo na niektorých miestach bolo aj zbytočné hľadať dobrú stopu, pretože tam buď žiadna nebola alebo po nej kráčali menej technický jazdci tlačiaci nadol. Tu som aj oľutoval, že som nenamontoval na riaditka GoPRO kameru od Laca 🙁

Asi uprostred zjazdu na Passo Campolongo bol aj prvý stop-time. Tieto limity mi prišli trošku nefér, ale chápem, že organizátor asi nemal inú možnosť. Limit nebol stanovený že napr. 3 h po štarte ale v určitú hodinu. Asi aj preto mnoho talianov bolo registrovaných, lebo ak štartujete napríklad v 8mej vlne, štartujete o hodinu skôr ako hobby jazdci a tým pádom máte aj stop-time posunutý o hodinu. Na toto neskôr doplatil aj otec, keď robil fotky pre tento článok… V týchto miestach som mal aj prvý, trošku zvláštny technický problém. Uvoľnila sa mi brzdová páka a lietala mi po riaditkach, takže palcom som v zjazde držal páku na mieste a ukazovákom brzdil… Najskôr som si myslel že praskla Alu skrutka, ale ona sa iba nakomplet vyšróbovala. Pod kopcom bola druhá občerstvovačka v dedinke Arabba, tá sa mi zdala lepšie zásobená a tak som sa zas „nasváčil“, dotiahol páku a vydal sa bojovať ďalej.

Tretí kopec – SOURASASS

Z Arabby nasledoval ešte krátky zjazdík a prišiel asi najväčší zabiják. Spočiatku sa mi išlo dobre a predbiehal som, ale prišiel druhý kŕč, dal som druhé a zároveň posledné magnézium. Tu som stretol aj Mila a Zlaticu z Nitry, chvíľu som išiel s nimi kým kŕče neustúpili a dozvedel som sa, že sú už tuším 5x na selle, a že nás čaká najhoršie stúpanie. A mali pravdu! Po vjazde do lesíka prišla brutálna stojka. Garminka mi ukazovala čísla ako 20%, 24% , 36%, na jednom úseku dokonca až 41%!!! Povedal som si, však asi len 2km by to malo trvať. Ale pri rýchlosti tlačenia 2km/h to bola skoro hodina 🙁 Ako každé stúpanie aj toto skončilo. Vyliezli sme z lesa a už sa to unormálnilo na pohodlných 12%. V týchto miestach som dostal znova kŕč ale taký ,že keď mi strelil do nohy tak mi ju tak vystrelo, že mi ju aj vyplo z pedálu. Žiadnu kozmickú stravu proti kŕčom som už nemal a myslel som, že to už vzdám. Vtedy som si povedal: „Čo by asi urobil Chuck Norris na mojom mieste?“ Takže som nasadol, zaradil najľahší prevod a úplne pomaly sa štveral na kopec. Akonáhle som trošku pridal tak som musel zosadnúť a naťahovať nohy… Tu som aj stratil chalanov z Velocity. Na vrchole bola pitná občerstvovačka, avšak žiadna droga, čo by zahnala moje kŕče… Od tohto 42km som už šiel iba na polovičný výkon, lebo obmedzovač v podobe kŕčov sa vždy aktivoval, keď som chcel pridať. Nasledoval krátky zjazd a krátke stúpanie na Passo Pordoi, kde bol aj stop time a občerstvovačka.

Štvrtý kopec – PASSO DURON

Po všetkých tých stúpaniach bol aj DURON náročný, ale to najhoršie už bolo za mnou. Nejako som sa cezeň previezol a po ňom bolo ešte krátke asi 300m stúpanie k takému bielemu kostolíku na kopci (povedal mi Milo čo ma čaká) a odtiaľ už len v podstate dole. V týchto miestach som vedel, že už to bude pohodička. Konečne som mohol zaradiť vpredu veľkú a ani som sa nenazdal a bol som v cieli. Čas 9:40 h nebola žiadna výhra, ale došiel som a bolo to na 62. miesto v kategórii.

Prevýšenie a trať podľa STRAVA

A celkový dojem z pretekov? Budúci rok sa chcem vrátiť a zabojovať o čas pod 8 hodín. A pre tých, ktorý tu ešte neboli, treba prísť a vyskúšať, je to krásny pretek s perfektnými výhľadmi a skvelou, avšak ťažkou traťou. Nie nadarmo sa o SELLARONDA HERO píše, že je jeden z najťažších v Európe.

Moja STRAVA

Link na výsledky

Prikladám ešte 2 videa z tohto ročníka:

KategóriaPreteky, reporty, pozvánky
ŠtítkyHERO 2017 MTB maratón Preteky Report SELLARONDA HERO SELVA DI VAL GARDENA

O autorovi

Jazdím za maraton.bike :-)

294 komentárov

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *