REPORT: Salzkammergut Trophy 2022 – ikona MTB maratónov

REPORT: Salzkammergut Trophy 2022 – ikona MTB maratónov

30. júla 2022 Off Od Filip

V roku 2017 ma dva mesiace pred letom napadlo, že by som konečne mohol skúsiť ísť od malička plánovaný cyklomaratón v Rakúsku. Po 1500km “tréningu“ som sa do toho v nekonečnom daždi pustil… a prežil. Pochopil som prečo je sloganom Do pekla a späť. Vtedy mi to trvalo niečo cez 14 hodín. Po tom ako opadla prirodzená nenávisť k bicyklovaniu a po približne dvesto hodinách domáceho servisovania (rozobral som bike do posledného ložiska, lebo 10 hodín jazdenia v daždi urobí s technikou svoje) som si povedal, že sa určite chcem vrátiť a že cieľ je to dať jedného dňa pod 12 hodín. Ďalšie dve sezóny som dokončoval školu a rozbiehal prácu, takže šport išiel trochu bokom (na biku som spolu najazdil asi 1500 km) a moc som o Salzke ani neuvažoval, až do roku 2020.

Prvotný pokus o návrat v roku 2020 skazil covid, v podstate mne aj celú sezónu. 2021 bol zámer ísť už veľmi veľký, ale po úvode sezóny a teste na 120km Drásalovi, padlo finálne rozhodnutie, že to nemá význam (chvala bohu, lebo minulý rok nepršalo, ale jazdilo sa rovno cez vodopády a namiesto dňa bola noc – odporúčam pozrieť na youtube zopár videí z tohoto ročníku – len pre silné povahy). Konečne sa dostávam k roku 2022 a k tejto sezóne.

Začiatok roka nám perinbaba priala a tak keď sa dalo (občas aj keď sa nedalo), čiže aspoň 2-krát do týždňa to boli skialpy v Krkonošoch, Malej Fatre a pár krát aj na Roháčoch. Tréningom by som to úplne nenazval, ale výškové metre a hodiny na nohách určite pomáhajú. Plán je najazdiť pred štartom aspoň 4500km (žiletku nemám takže iba MTB). Postupne v Prahe začínam sezónu bikovania a aj keď sa nedarí vypadnúť na jarné sústredenie, navštívil nás covid, zranil som si pri páde chrbát a mesiac pred štartom mi štvorhlavý stehenný sval (pre náročnejších čitateľov Musculus quadriceps femoris) vypovedal na týždeň tak, že som nemohol chodiť, som sa prepracoval cez Drásala k rozhodnutiu, že 3500km nie je ideál, ale na prekvapenie aj na šprintíku (60km a 2000m nastúpaných) – Neslušským chotárom – sa mi jazdí dobre. Pomohli aj dlhé výjazdy v kopcoch Malej Fatre v okolí Žiliny, kde som sa skamarátil s dlhými stúpaniami.

Týždeň pred štartom, okrem postupného posúvania ranného budíku na piatu a ranných výjazdov, som začal dolaďovať bike. Spoiler alert – je to neskoro. Samozrejme všetko sa kazí a nič nejde tak ako má.  V stredu sa mi nepodarilo nahodiť bezdušu na prednom kolese ani po 4 hodinách trápenia sa, takže ostáva duša.  Vo štvrtok prichádza konečne poštou karbónová sedlovka (chcel som meniť namiesto teleskopky – áno treba gramárčiť, na 7000 nastúpaných to bude cítiť). Nadávam, ako je možné, že niekto vyrobí takto hlúpe upínanie sedla a nastavovanie sklonu, ktorý aj tak nejde dať do potrebného uhla. Po 3 hodinách trápenia to večer vzdávam, že ešte v piatok ráno v Prahe, veď vstávam o 5, stihnem znovu namontovať teleskopku a pôjdem s ňou, síce ťažkou, ale aspoň pomôže v zjazdoch. No ráno po 2 hodinách skúšania dostať lanko naspäť cez rám, som to vzdal úplne a dávam nefunkčnú teleskopku ale bez remotu naspäť. Nevadí, vyrážame iba o 3 hodiny neskôr, ale bike, Milica, pes, ja a campingové veci som nejako natlačil do kombíku. Po ceste ešte skúšam v Českých Budejoviciach šťastie a hľadám, či niekde nemajú pevnú sedlovku. V treťom cykloobchode (zdržanie iba hodinka a pol) mali na výber až 1 na môj priemer. Beriem. Mením ju v Rakúsku na odpočívadle kým Milica venčí psa. Takže gramy vybojované, prichádzame do Bad Goisernu, kde už na nás čaká otec.

Bike check, registrácia, rýchle expo (hľadám nové okuliare, ktoré by mi sadli) a hybaj na apartmán do Bad Aussee. Rýchlo ešte obliekam dres, beriem bike a aspoň pol hoďku, kým sa navarí večera točím zasedené nohy. Posledný mikro servis biku, montovanie čísla, diagramu prevýšenia a umývanie, aby aspoň na prvých fotkách vyzeral k svetu. Chystanie traťoviek, oblečenia, 10L ionťáku a o pol 10 sadám s ocom k mape aby sme si prešli stratégiu, kde môže stáť a čo tam má mať pre mňa pripravené. 

23:00 všetko ready, pokúšam sa zaspať iba o 2 hodky neskôr ako som plánoval. Pokúšam. Nejde. O jednej sa znovu budím, napadajú ma ešte posledné detaily k supportu (bikeri to poznajú pod pojmom štarťák) a po hodine znovu drichmem, po tom ako som si namiesto vankúša ľahol na psa. Budík o 3:45. Vstáva sa v bez problémov, všetko mám nachystané. Raňajkujem klasicky ovsenú kašu s proteínom, ovocím, arašidovým maslom a čokoládou. Vyrážame na štart autom o 4:15, takže dnes už všetko podľa plánu. V Bad Goiserne vyberám ešte za tmy bike z auta, posledné podporné slová od otca a ideme (množné číslo)na to. Ideme, lebo toto nebolo len o mne ale o supporte, tréningovej podpore, mini sústredeniach a o tom ako to so mnou celé otec a Milica prežívali. Prišiel som dosť neskoro a tak sa radím až takmer na koniec viac ako 600 početného štartového poľa a čakám 20 min do štartu. Je okolo 13 stupňov, tak som zobral dlhý dres s plánom sa prezliecť, keď sa zohrejem a bude trochu teplejšie.

 

Je to tu – 5:00. Drei – zwei – ein – ideme na to! Nejdeme. Čakáme. Ešte dobrých 30 sekúnd kým sa vôbec masa predo mnou pohne. Ok, teraz ideme na to! Na nič nečakám, deriem sa a štrikujem dopredu ako dôchodci na štvrtkové akcie v Lidli. Po 1 km hneď prvý kopec. Všetci sa šetria – správne – a tak ich obieham, kým to ide, tepy okolo 180, nevadí, potrebujem rozbehnúť a zahrať telo, potom ale musím zvoľniť. Dobieham Imra, tak sa k nemu priradím a prehodíme dve tri slová. On už tu je ako doma, tak isto aspoň niečo poradí. Som asi dostatočne vpredu, môžem sa prepnúť do 200 km tempa. Prvý kopec a zjazd sa išli vcelku bomby, hlavne zjazd bol rýchly a prvý support point, kde beriem iba vodu a bagetu od otca prechádzame už po 50tich minútach. Zatiaľ všetko ide ako má, nohy zdravo bolia, panoramata východu slnka nad Dachsteinom na jednotku – to sa oplatilo vstávať.

 

Prechádzame na stúpanie z Bad Goisernu do Altausee, samozrejme tu domáci nesklamali a pekne od 6 ráno vyobliekaný v maškarnom a vybavený reproduktormi povzbudzujú na celú dolinu. Na 40-tom km je 2. AP (asistenčný bod kde majú pretekári svoj tým na podporu) Po dvoch hodinách podľa plánu prezliekam do krátkeho dresu, síce v lesíku bolo 9 stupňov, ale telo už je dobre zohriate, tak beriem termo a krátky dres, vodu a zásoby na ďalších 50 km k 3. AP. Odtiaľto sa ide opačne ako sa šlo minulé roky a na stúpanie z Bad Goisernu na Raschberg sa dostávam stále v psychickej pohode. Krátke technické stúpanie po kameňoch dávam bez zosadnutia aj keď dookola všetci tlačia, čo okrem znovu parádnej podpory a obrovského potlesku domácich dodáva aj mentálnu pohodu na nasledujúce stúpanie, kde v kľudnom tempe dobieham prvú ženu. Klobúk dolu pred každou slečnou, ktorá nie len že sa pustí do MTB ale rovno do pekla na 213km. Rýchly šotolinový zjazd a výjazd cez bufet a cikpauzu, kedy ma obieha naspäť prvá žena (musela v zjazde ísť rovnako rýchlo ako ja) sa dostávame na Hutteneck, z ktorého sa zjazduje ku “diere v skale“. Trochu zaškobrtnutie, keď som si v známom technickom zjazde v lesíku, po tom ako predo mnou zastala práve prvá žena, musel vybrať inú lajnu a koreň ma donútil vystúpiť z biku a klikovať – spadol som. Našťastie nič vážne, iba som pokrstil nové rukavice. Presúvame sa ku trailíku v skale. Pretrieť ksicht, upraviť vizáž a pripraviť sa na fotky. Úsmev bol, hádam vyzerám k svetu, ide sa ďalej. 

Tu je novinka a nejde sa dolu do Lauffenu ale odbáčame doprava smer Bad Ischl. Nepoznal som to tam a ide sa do rozbahneného zjazdu cez rúbanisko a korene na vrch doliny Pernecku, kde sa všetci vlečú, zavadzajú a väčšinu zjazdu tlačia. Aby sme náhodou nemohli povedať, že je trať ľahšia, tak nám tam hodili stojku so sklonom cca 532 %, kde ma na konci najviac boleli ruky, čo som sa tak musel držať riadítok, aby som nevypadol z bicykla dozadu na chrbát. Nasleduje známy zjazd do Bad Ischlu po kameňoch (napravo sieť a 50metrová roklina), všetci zavadzajú a stále kričím left/right a obieham (opatrne, lebo v predu mám dušu a rozseknúť ju tam by nebol problém) Dopĺňam od otca vodu, jedlo a presúvame sa rýchlo do Ecku, kde znovu dopĺňam magnezko aj vodu, lebo už začína piecť, takže sa pije viac.

Nasleduje rýchly kopec (400 výškových) a už sa vraciame na trať z predchodzích ročníkov. Napájame sa tam kde z nej odbočili, čiže za trailíkom v skale. Tu sa začína spájanie s kratšou – červenou trasou. Musím povedať, že zmena trate z tohto pohľadu bola super, lebo v začiatočných zjazdoch (a hlavne na fotkách) nezavadzali červenáči tak ako pred piatimi rokmi, ale až neskôr.

Po spojení trás už len zjazd po kameňoch v lese do Lauffenu na známu lávku cez rieku Traun a chvíľku po rovine na občerstvovačku vo Weissenbachu. 

Polovica za nami. Dopĺňam od otca vodu, energybary, bagetu a mažem retiazku nech nekvičí. Ideme zahajovaciu slučku, ktorá sa šla ráno, len v opačnom smere. Plán je regge, vyjsť na kopec v absolútnej pohode a pokúsiť sa do seba natlačiť energiu aspoň v tyčinkách. Salzku treba chodiť hlavou a našťastie sa to aj darí. Na začiatku stúpania zopár strelcov nastupuje, obieha ma v stoji ale všetci sa zaradzujú 100 – 200m predo mňa a už ideme rovnaké tempo. Tyčinka, gel, voda a panoramata. Posledných 50 výškových pištolníkom dochádza, tak sa oddýchnutý postavím a predbieham na hrebeni, tak aby som šiel prvý do zjazdu. Taktika vyšla, v zjazde nikoho až ku koncu pár veľmi opatrných.

Všetko zatiaľ ide tak ako má a nasledujúca rovina okolo Hallstattského jazera má dokončiť moju regeneračnú medzi fázu. Znovu beriem vodu a ďalšiu slanú bagetu (s rastlinnou pomazánkou a soľou aby sa zbytočne nezaťažoval žalúdok). Hľadám niekoho, za koho by som sa zavesil a naobedoval sa. Dobre je, že tu sa vždy niekto nájde. Okrem toho, že som riaditkami trafil na moste zábradlie a v Obertraune prešiel bikom cez reštauráciu a pláž sa týchto 15tich km nič zaujímavé nestalo. 

Hľadám na parkoviskách už smerom k Hallstattu otca a Milicu s náložou stravy a vody a oni nikde. Trochu sa začínam báť, lebo som sa na nich spoliehal a vynechal poslednú občerstvovačku pred známim výšlapom cez Hallstattské bane na Salzberg. Zrazu vidím ako oproti idú v aute – meškali, lebo stáli kvôli pretekom v kolóne viac ako pol hodinu – tak rýchlo kričím a otáčam sa naspäť. Našťastie ma videli aj oni a zastavujú uprostred cesty na dvojblinkroch. Tata trochu stresuje a nadáva na vodičov, ale všetko moja nálada je dobrá aj keď sa stratila nejaká ta minútka (tu som si ešte vravel, že to je jedno). Všetko dobre dopadlo, beriem tyčinky, gely, ionťák, sacharidový nápoj, ktorý mi dal Miro z maraton.biku ako tajnú zbraň a kolu do ruky. Akurát som si v tom zhone zabudol vyzliecť termo.

Je to tu. Teraz sa začína pretek a uvidí sa, kto je ako na tom a koľko stihol predchádzajúcich 150km nakúpiť. Úvodné serpentíny sa idú v tieni v lese – termo ešte znesiem. Volím taktiku lokomotívy. Hlava dolu dýcham, skôr fučím, pravidelne, tak aby som si nastavil konštantné tempo a zároveň aby všetci dookola o mne vedeli a uhýbali sa mi. Je to tam, vychádzam z lesa aby ma aj v tých horúčavách zamrazilo, keď sa predo mnou objaví tá strecha. Všetko po slnku. Už by stačilo, inak by som sa uvaril rýchlo ako kuskus zaliaty vriacou vodou. Vyzliekam termo a nechávam len Casttelli tenký dres. Úplná úľava. Na 3 min, kým sa sklon ešte dal šliapať. Zosadám a tlačím tak ako všetci rozumní dookola. Tretry sa po asfalte šmýkajú, hodinky ukazujú cez 30 percent sklon – niekde až ku 40 ale budem dúfať, že to je iba chvíľková odchýlka na hodinách. Sme hore. Aj keď sa to nezdá ale tých 10 min tlačenia, človek zapojí iné svalstvo a “bikové“ svaly si dajú voraz. Po chvíľkovom zjazde k vodopádom, znovu stúpanie (na prekvapenie) na Strahnhag (najvyšší bod trasy). Tu už ma čaká morálna podpora – otec na e-biku. Ide pri mne a mlčíme. Len proste spolu obiehame červených a občas nejakého Áčkového černokňažníka. Je to zvláštne, lebo vždy keď jazdíme my, každý darmoš… vlastne, keď jazdíme my spolu, tak sa vykecávame, ako babky po nedeľnej omši či Jolanda na šperk TV, keď ti chce predať pravý 67 karátový diamant – posledný kus. Tempo vcelku na pohodu, takže ani teplo nevadilo, hlavne to tam trochu vietor prefukoval. Ani som sa nenazdal a boli sme hore. Otec podáva bidóny s vodou, takže nemusím zastavovať v zjazde na občerstvovačke, čo mi ušetrí nejaký ten čas, čo je dobre, lebo hore prichádzam s časom 10 hodín a 50 km do cieľa. 

 

12 hodinová hranica na dosah! Hlava štartuje obrátky a pre mňa teraz už naozaj začína pretek – pretek samého so sebou. Vravím, že pod 12 hodín to musím dať, lebo bike v tej chvíli už vcelku nenávidím a nechcem to opakovať o rok. Rýchly prepočet a plán – v Gosau budem o pól a na záverečný kopec – tie brdky za ním už nerátam – si nechávam pol hoďku, takže o 4tej miestneho času musím byť hore aby mi na posledných 28km do cieľa ostala hodina. Zjazdujem a aj stúpam na pár kopčekov okolo Grubalmu – kde sme šli deň po pretekoch s Milicou na perfektné buchty (ďakujem Peťa za odporučenie) – plán vychádza, z Gossau začínam stúpať presne o pól a dupem, čo to dá.

Bolesť neskutočná ale tepy už aj tak nedokázali vyskočiť nad 150 (väčšinou 145) – Škoda že vnútorný monológ nejde nahrať, lebo to by bola lepšia telenovela s nelogickými zápletkami ako Rosalinda alebo Natália Oreiro v divokom anjelovi. Poď Filipko poď, to dáš, to musíš dať, bolesť nerieš, no hádam to dáš, no ak to nedáš, nič sa nedeje, prečo som tu, načo sa naháňam, pozri sa na tohto, v kľude zosadol a olovrantuje tu na boku trati, prestaň, to dáš, poď… A toto dookola. Šliapem z prava do ľava, hľadám každý kúsok tieňa, šliapem na vrch a pečiem sa. Plán byť hore o 4 sa postupne rúca. Posledná serpentína a už som za mojím plánom…    …ale ono to už nie je tak ďaleko, už vidím horizont. 3 minúty za pomyselným limitom. No ešte to je reálne. V zjazde bomby a keď idem okolo cedule 25 km nach Ziel v hlave naskakuje kalkulačka potrebnej priemernej rýchlosti a ide sa. 

V zjazdoch je to dobré, ide to, približujem sa k cieľu. V mini kopcoch nervózny, že tachometer ukazuje nižšiu rýchlosť  ako moju potrebnú  priemernú. Posledná občerstvovačka, ešte beriem pre istotu bidón (Milica s otcom pochopili aj bez slov o čo mi ide, keď som im za jazdy ten bidón doslova vytrhol z rúk) a pokračujem z Gossau bomby po rovine do zjazdu. Obieham pár čiernych, ktorý nechápavo pozerajú, že kam sa tak ponáhľam, ale ja stále svoje. Žmýkam sa koľko to ide. Prichádzam dole na asfalt. Kalkulačka prepočítava nonstop. Protivietor. Nadávam, že tam nikto nie je, s kým by som sa prestriedal. Prichádzam do Bad Goisernu a ešte aby to nebolo málo, tak nejdeme priamo po ceste do cieľa, ale Rakúšania tam vymysleli motanie sa cez les, popod mosty, popri rieke a už nadávam aj nahlas, veď sú to len tri KM do cieľa, to musím dať. Hlaďák…. Neriskujem. Ešte búcham posledný gél(neviem na čo) a buším do pedálov. Posledný technický trailík popod železničný most a už len asfalt do centra Bad Goisernu. Pozerám na hodinky, ešte 6 minút. Je to tam! Už netlačím, vychutnávam si to konečne, nechávam ešte troch červených predo mnou nech mi odskočia, nech mám samostatnú cieľovú fotku.

Prichádzam do cieľa, otázka kde vlastne je, lebo tam je 5 cieľových nafukovacích brán. Ale to je jedno. Rakúšania povzbudzujú o sto šesť, zvlášť keď vidia čierne číslo. Ako poďakovanie ešte dávam jazdu po zadnom a prechádzam cieľom 11:56:46. Slovom 11 hodín, 56 minút a 46 sekúnd. Zhruba ako cesta Froda do Mordoru. (trať tiež podobná) Môžem si odškrtnúť z bucket listu. Hľadám otca a Milicu, prekladám bike cez zábradlie a ľahám si na zem.

 

Chcelo sa mi až plakať, ale nemal som ani síl, ani vodu, ktorú by som z očí vytlačil. Nenávidím bike, zbožňujem ho.

Samostatný pretek je jedna vec, ale v krátkosti aj čo sa deje aj po ňom. Ako bolo veľmi teplo, tak okrem kalkulačky som posledné kilometre myslel na to ako sa hodím do vody. Našťastie cez Bad Goisern tečie rieka, tak hybaj rýchlo k vode. Sadnúť si na kraj do vody a iba byť (či nebyť) a rozprávať Milici a otcovi, čo všetko sa za tých 12 hodín stalo. Kúpačka nikdy nebola taká príjemná. Keď už som mal ovečky na opuchnutých nohách, tak sme sa len zdvihli rýchlo dali „pasta party“ zobrali finišérske čierne tričko a hybaj na ubytko. Našťastie bike nebolo nutné nijak servisovať, takže som si to mohol nechať na deň potom. Na ubytovaní ešte druhá večera a ľahnúť do postele a nič len existovať. Skvelý pocit. Presne 30 sekúnd. Od 4 ráno hore, takže si zaslúžime aj s otcom aby nás rovnako rýchlo vyplo.

Spätne tá 12 hodinová hranica, nebola zas až taká nedosiahnuteľná. Ak to dal Kony za 9:30, kam až to viem s tréningom posunúť ja!?

Záznam z mojej Salzky na strave.