REPORT: SALZKAMMERGUT TROPHY 2019

21. júla 2019 301 Od M!RO

Prečítané: 1 206

Tak na tento víkend veru nezabudnem. Aj keď plán bol iný, a to ísť do pekla a späť, teda na trasu A, v tomto počasí bolo aj B nezabudnuteľným zážitkom. Ale pekne poporiadku.

Zvyčajne som na preteky do zahraničia chodil s rodinou a poňal som to aj ako rodinnú dovolenku, no tentoraz sme do Bad Goisernu vyrazili čisto chlapská partia. Zostava, ktorá vznikla vďaka spoločným maraton.bike výjazdom, teda chalani, ktorí si dobre rozumejú a o zábavu nikdy nie je núdza. Prvotný plán bol 8 kusov, avšak Jano mal úraz a pre tento problém musel účasť odriecť.

Mojim plánom bolo A, najdlhšia trasa 210 Km, ale aj cez akúkoľvek snahu sa mi nepodarilo pre hektické obdobie v práci najazdiť dostatočný objem. Ešte týždeň pred štartom som bol tak 50:50 či ísť, alebo sa prehlásiť na kratšiu 119 km trasu. Hovoril som si, radšej tam skapem ako sa dopredu vzdám :-), ale predpoveď počasia v podobe lejaku na víkend ma zachránila a upustil som od toho šialenstva.

Do Bad Goisernu prichádzame už v piatok okolo 14:00, vyzdvihli sme si čísla, presunuli sa na ubytko, najedli, nachystali bicykle, ponadávali na počasie a každý v kútiku duše dúfal, že predpovede asi na všetkých meteo stránkach sa môžu mýliť. Večer sme ešte navštívili zázemie preteku, najedli sa na pasta party, ponasávali atmosféru, popozerali stánky a po návrate na ubytko dopozerali dojazd na TDF…

Deň D

Meteo stránky sa nemýlili. Ráno vstávame okolo 6 hodiny (dobre ja o 7-mej, ľúbim si pospať) a vonku leje. Čiže raňajky, nadávanie na počasie, záchod, nadávanie na počasie, špekulácie čo si obliecť…

Ja som zvolil krátky dres, návleky na ruky a nohy od NORTHWAVE, vestu, do zadného vrecka zbalenú neprefukavú a nepremokavú bundu od SHIMANA a dlhoprsté rukavice. Na „svačinu“ na trať gély od POWERBAR a tyčinky a magnézium od Nutrendu. Dva týždne pred štartom mi prišla na testovanie ORBEA OIZ M10, takže tento full bol dôkladne otestovaný aj na pretekoch a bližšie informácie k nemu budú v samostatnom článku.

Ubytovanie sme mali cca 8 km od štartu, v podstate pod stúpaním nad Salzberg, takže presun na štart v pohodovom tempe okolo Haltstadskeho jazera sa ruší a v tom nečase nahadzujeme biky na nosiče a ideme na štart.

V čase štartu ako sme sa radili do vĺn asi 10 minút nepršalo. To bolo veľmi pekné obdobie dňa 🙂 Radíme sa do druhej vlny, keďže čítam na pohľadoch chalanov, že to asi nebude o pretekaní ale skôr o takom „boji o prežitie“. Tu si môžete vybrať v ktorej vlne pôjdete podľa svojho uváženia. Rozostup medzi jednotlivými štartmi bol 5 minút.

Štart

Hneď po štarte začalo pršať, prvé stúpanie začalo najskôr po asfalte, neskôr sa napojilo na zvážnicu. Stúpanie v daždi bolo veľmi príjemné, do kopca to išlo dobre, držali sme sa spolu ja, Marek a Michal až k vrcholu Raschberg (teda na vrchole som ich ešte videl), potom mi pomalinky unikali. Zvyšok nášho cyklogangu za mnou som už tiež nevidel.

Nasledoval zjazd a výšlap na Hutteneckalm, aj napriek dažďu podklad tvorený zväčša zo šotoliny dobre odvádzal vodu a dážď mi prišiel skôr ako plus, oproti predstave nejakého tropického úpeku. Z Hutteneckalmu bol chvíľu zjazd po zvážnici a následne sme vbehli na singláč v lesíku, nič nebezpečné, síce bolo aj blato, ale stále v pohode zjazditeľné. Na konci singláča kukám, že Evige Wand, chodník vysekaný v skale, tak som sa naň tešil, až som aj zabudol, že tu bude 🙂 No jednoducho paráda. Už tu bolo vidieť, že organizátori nenechali nič na náhodu a kde tu bolo vidieť terénnych štvorkolkárov a keď videli, že má niekto problém, pristavili sa a pomohli. Za to dávam dva palce hore. Podľa výškového profilu som vedel, že príde ešte jeden zjazd a potom jazda okolo Hallstadskeho jazera. To bolo také oddychové vozenie sa ,aj keď jazda v háku nebola moc komfortná kvôli fŕkajúcej vode od kolies. Vytvorila sa tu zaujímavá skupinka a nasadeným tempom sme predbehli asi 3 vláčiky cyklistov.

Funny part

Po vození sa popri vode, cca 25km, začala tá správna zábava. Výšľap na Salzberg. Najskôr serpentíny, ktoré boli na prevode 34×50 v pohode, trebalo si len dávať pozor na odvodňovacie žľaby, tam zvyklo koleso prekĺznuť a následne najprudšia asfaltka v Rakúsku. V cieli som sa zamýšľal, že ako tú cestu vlastne položili, keďže miestami ukazoval Garmin stúpanie 42%. Michal usúdil, že asi spúšťali valec dole na reťaziach :-). Bola to naozaj brutálna stojka, dalo by sa to prirovnať šplhaniu sa po rebríku. Michal spomínal, že sa „zahryzol“ do riaditiek a keď komentátor vyhlásil v stúpaní jeho meno, ľudia sa pred ním rozostupovali, povzbudzovali a tľapkali ho po pleci. Michal je typický Avenger, bohvie pokiaľ sa až vyšplhal, ten keď sa zaprie, tak ohýba kľuky ako banány 🙂

Doteraz to bolo ešte stále dobré, nepremokavé oblečenie síce po cca troch hodinách ustavičného pršania, miestami lejaku, síce komplet premoklo, ale stále sa išlo dobre. Nasledoval krátky zjazd a posledný výšlap na Rosalm. Do kopca to ešte ako tak išlo, ale na vrchole som zažil skutočnú krízu. Asi najťažšiu v mojom cyklo živote. Na vrchole pršalo, fúkalo a Garmin mi ukazoval teplotu 4C. Ja zimu nemám rád!. Na občerstvovačke boli zabalení borci vo fóliách a to mi vôbec na pohode nepridávalo. Radiť som dokázal len dlaňou, prsty prestali fungovať, celý som sa klepal a rýchlosť dole kopcom nad 25km bolo pre mňa neznesiteľná v tej zime. Tu hlava povolila a na Mareka s Michalom som už začal výrazne strácať. V jednej zákrute som videl akúsi horskú chatu s otvorenými dverami. Vážne som uvažoval, že tam vbehnem a seriem na to. Počkám aspoň 3 dni kým sa vyčasí… Ale ako som povedal na začiatku, radšej skapem ako to vzdám. Tu už aj moja lepšia polovička, ktorá bola s deťmi doma videla, že spomaľujem. Na Salzke je pár bodov kde sa meria medzičas, je to vlastne takpovediac taký live tracking a tu už medzera medzi mnou a chalanmi vpredu začala narastať.

Odtiaľto som už len strácal, začali ma obiehať jazdci z našej trasy… Nasledovalo stúpanie na ktoré som síce zabudol, ale teraz si pre zmenu naň dobre spomínam 🙂 Potreboval som sa za niekoho „zavesiť“ a viezť sa mu za zadným kolesom. Tu ma dobehla aj jedna Dánka, pani mala hádam sto rokov ale bolo vidno, že sa tých sto rokov nevozila len okolo paneláku ako ja… mala úplne adekvátne tempo a tak som išiel s ňou. Na trati ma príjemne prekvapilo množstvo občerstvovacích staníc a to ako boli naložené. Na budúci rok už nebudem so sebou vláčiť tyčinky po vreckách v drese, naložím maximálne gély a vybavené.

Následoval zjazd, vlnky, brdky a asfalt do cieľa. Tu som si ešte povedal, že zabojujem a dám to pod 8 hodín ale tie vlnky a brdky boli naozaj nepríjemné. Pýtam sa nejakých čechov na trati ako to vyzerá ďalej, odpoveď: „Jó je to takové mrdáni vzhúru a pak dolú“ bola úplne výstižná 🙂

V cieli už čakal Michal s Marekom prezlečení do suchého, vyzdvihli sme finišérske tričká a následne sme sa presunuli autom na ubytko…

Mexo s Matesom dorazili na ubytko asi za necelé 2h a otec s Petrom to zabalili na cca 50 Km. Peťa postihol defekt a predstava meniť dušu (nejazdí bezduše, keďže je zo svätej obce Rajecká Lesná) v tom sajrajte je pre mňa osobne masaker. Tento rok bola „úmrtnosť“ na trati celkom slušná, ale vzhľadom k počasiu sa ani nečudujem. Ak by som mal nejaký technický problém a opravou stratil 10 minút, zachladol, tak neviem ako by som došiel…

Čo dodať na záver, organizácia vynikajúca, na B trase sme mali 7 občerstvovacích staníc (hotové hody) a počasie tomu nasadilo korunku, že na túto Salzku tak skoro nikto nezabudne. Atmosféra nielen na štarte a cieli famózna, ale aj na trati. Tí ľudia tam v sobotu žili pretekmi, z kadejakého dvora, v rôznych zákrutách, stúpaniach, na každom rohu niekto povzbudzoval a to v tom uzimenom počasí vždy zahrialo 🙂 Najlepšie z nás zajazdil Michal, „žiletkár“, na svojich prvých MTB pretekoch v čase 7:09:40, nasledoval Marek za 7:18:51, ja za 8:21:25, Mexo za 10:08:26 a Martin prišiel na bicykli v značnom štádiu rozkladu (myslel som jeho bike, nie Martina, i keď ani on sa moc neusmieval…) za 10:44:44. Víťaz na trase B, Christoph Soukup zajazdil za 5:01:54! V súťaži teamov sa nám podarilo umiesniť celkovo na 16. priečke, čo nie je zlé.