REPORT: ŠKODA Púchov-Dohňany Trophy

Keď som sa minulý rok zúčastnil maratónu v Marikovej, dva týždne predtým a aj počas maratónu lialo, všade bolo hnusné lepivé, šmykľavé Marikovské blato a špinavý som bol ako nikdy, zaprisahal som sa, že do tej oblasti na žiaden maratón už nikdy nepôjdem. Avšak musím povedať, že prvému ročníku Škoda Dohňany Trophy som neodolal, napriek tomu, že zázemie maratónu bolo len o dolinu ďalej a časť trasy viedla aj po zrušenom Marikovskom maratóne. A takisto musím aj povedať, že moje rozhodnutie zúčastniť sa určite neľutujem.

Na výber bolo z troch trás: 55 km / 1696 m (podľa môjho Garminu 1395 m), 40 km / 1305 m a 16 km s prevýšením 419 m. Ja som si tradične zvolil tú najdlhšiu verziu, ktorá ale nemala žiadne desivé parametre. 55 km nie je veľa, ale v Púchovských podmienkach, kde nie je žiaden veľký kopec, ale mnoho kratších a strmých, v kombinácii so singlovými zjazdami, to človeka vie celkom vytrápiť, lebo si nemá kde oddýchnuť.

Tento rok bolo posledné dni krásne teplo, slnečno a jasno, takže som sa na maratón tešil. Do Dohnian som prišiel v predstihu a keďže som vedel, že areál maratónu je od parkoviska pomerne ďaleko, vybral som sa na bicykli. Túto informáciu ale nemali všetci zúčastnení, takže sa stávalo, že zopár kamarátov sa vybralo na registráciu pešo, 20 minút tam, 20 minút späť a mali čo robiť, aby stihli štart. Toto hodnotím ako jedno z mála negatív maratónu, možno tabuľka s nápisom registrácia 2 km by to vyriešila. Registrácia ako taká bola však rýchla, štartovný balíček bohatý (bidón, energetický gél, slivková energetická sladkosť, vstupenka na festival, ktorý sa v dedine po maratóne konal, Red Bull, pár propagačných materiálov a najmä krásne tričko s dizajnom maratónu, za ktoré dávam organizátorom veľké plus), k štartovnému číslu som dostal aj nálepku, ktorá ma oprávňovala štartovať z predného VIP sektora. Táto novinka je ďalšie veľké plus tohtoročnej Škoda Bike Open Tour. Na základe minuloročných výsledkov sú pretekári s najlepšou výkonnosťou zaradení do predného VIP sektora, z ktorého štartujú, takže už lepší jazdec nemusí stáť polhodinu pred začiatkom na štarte aby si zaistil dobré miesto a nemusel sa zbytočne dopredu predierať zo zadných pozícii, ak náhodou príde neskoro. Nachystám bike, oblečiem seba (teplota sa blíži k tridsiatke a tak volím kombináciu krátke-krátke bez akéhokoľvek termotielka, lebo teplo bude až-až), bez stresov sa rozjazdím a desať minút pred začiatkom sa idem postaviť na štart. Pokecám s kamarátmi a presne o 10:00 nás výstrel pošle oproti dnešným 55 kilometrom.

Úvod tvorí dlhá rovná asfaltka, následne odbočujeme doprava do terénu, kde začína prvé úvodné stúpanie. Posledné tri týždne mi na tréning, kvôli školským povinnostiam, neostalo toľko času, ako by som potreboval, a preto som ani nemal žiadne prehnané ambície na výsledok a podobne. A to sa aj deje, v stúpaní sa postupne pomaličky cedím dozadu. Je to trochu frustrujúci pocit, keď ľudia, s ktorými jazdievam, alebo ktorí končievajú za mnou ma teraz v prvom stúpaní obiehajú, ako keby mali e-biky. Ja si ale idem svoje tempo a trasu aj počasie si užívam. Prvé stúpanie tvorila široká lesná kamenistá cesta, nasledoval zjazd po lúkach a dole do dediny, cez ktorú prejdeme do druhého stúpania. Ako som písal, výšlapy neboli dlhé, ale boli výživné a už po pár kilometroch trasy nás ako odmena čaká zaujímavý singel v „kaňone“. Kolorit maratónu sa opakoval, krátky výšlap a zjazd. Asi po 15 kilometroch som si už našiel aj parťáka, s ktorým som vydržal až do cieľa. Prvú občerstvovačku míňam, všetkého mám dostatok.

Úvod tvorili prevažne zvážnice a lúky, ale teraz sa už skutočne dostávame do bikového raja tvoreného kilometrami chodníčkov, trailov, na ktorých sa človek naozaj nikdy nenudil. V jednom singli ale urobím hlúposť, keď sa vyhýbam kríkom, aby ma nevyšľahali a predné koleso mi skĺzne mimo trail a samozrejme ja s bikom idem k zemi. Našťastie mi nič nie je, biku tiež nie, len kolega mi trošku odskočil. Po úvodnej slučke sa dostávame do už mne známeho prostredia Marikovských trailov. Je to úplne iný pociť jazdiť tie traily keď je sucho, ako keď bolo blato a ledva som sa udržal na biku, takže trasu si rozhodne užívam. Nimnický trail je zaujímavý v tom, že sa prepletám pomedzi spadnuté kmene, stromy, skaly a snažím sa dobehnúť kolegu, čo sa mi v nasledujúcom stúpaní darí, takže opäť vytvárame dvojicu.

Na druhej občerstvovačke pri salaši v Nimnici si dopĺňam bidón ionťákom a pokračujem kamenistým stúpaním smerom na Púchov. Toto stúpanie som už išiel štyrikrát, a tak ho dôverne poznám, dva a pol kilometra dlhá kamenistá prudká cesta. Vychádzame na lúke a o chvíľu sa spájame s jazdcami zo 40 km trasy. Už tradične nasleduje singlový zjazd, v ktorom dobiehame jedného jazdca s kratšej trate, predbehnúť sa nedá, ale nejde nejak extra pomaly, takže pokojne prejdeme celý singel za ním a v nasledujúcom krátkom stúpaní ho míňame. Avšak toto bolo jedno z ďalších negatív maratónu (druhé a podľa mojich výpočtov aj posledné 🙂 ) kde sa stretávali jazdci z dlhej trate s tými zo strednej a obiehanie bolo veľmi komplikované až nemožné., čo sa potvrdilo v nasledujúcom singli. Hneď na začiatku sme vychytali vláčik 6 jazdcov, plus singel bol naozaj dlhý, predbehnúť nemožné a tak neostávalo nič iné, iba sa pomaly viezť. Musím priznať, že ku koncu singla som bol už celkom nervózny, ale aspoň som si oddýchol. Singel skončil a my sme veselo mohli predbiehať a pretekať ďalej, až sme prekrižovali hlavnú cestu vedúcu do Dohnian.

Nasledovalo posledné, nemenej výživné stúpanie po naozaj krásnej kamenistej cestičke. S kolegom sme boli stále spolu a tak som si povedal, že by už bolo dobré sa ho striasť. V stúpaní sa mi to nepodarilo, a nasledoval zjazd. Bol to ten typ zjazdu, ktorý tvorila rovná rozbitá cesta s kameňmi, skalami a podobne, kde len stačí držať riadítka rovno preletieť to čo najrýchlejšie. Tu si vytváram náskok, ale ľavotočivá zákruta na konci zjazdu ma prekvapí, a kým stihnem zabrzdiť, preradiť z najťažšieho prevodu, kolega je už predo mnou. V zjazde po lúke som ho ale dobehol a spolu sa dostávame na šotolinovú cestu vedúcu popri železnici do areálu maratónu. Tabuľka ukazuje, že cieľ je 2 km, tak vyskúšam nástup, ale kolegu si veziem so sebou ako na špagáte 🙂 Vyskúšam druhý nástup, ale ani to nepomohlo a tak už len prejdeme popod železnicu, pravotočivá zákruta a sme v cieľovej rovinke. Začal som špurtovať z prvého miesta, a aj keď to bol špurt o nepodstatné 25. miesto v cieli, vyhral som ho o pol kolesa, čo ma potešilo. Musím uznať, že ešte som nikdy nič takéto nezažil, bol to určite najzaujímavejší dojazd do cieľa, veď ako často sa špurtuje na MTB maratóne. Myslím, že mi aj veľmi pomohol ťažký prevod 36×10.

Na záver sa už len vydýcham, v cieli okamžite dostávam vodu, ktorú hneď vypijem a idem si oddýchnuť trochu do chládku. Po chvíli sa idem najesť, lebo som bol hladný, masové rizoto bolo chutné, k tomu kofola, takže sa rozhodne nesťažujem. Keď som sa najedol, išiel som si po veci do auta na prezlečenie a osprchovanie, samozrejme na biku. Osprchoval som sa, síce v ľadovej vode, ale to vôbec nevadilo a umyl som si bike. Tu patrí ďalšie plus organizátorom za hadice, plus kefky a čistič Cyklostar. Vyšampónoval som si bike, umyl ho hadicou a čistý ho išiel odložiť do úschovne bicyklov, čo je ďalšia skvelá vychytávka. Neskôr som už len počkal na vyhlásenie výsledkom, tombolu a spokojne išiel domov.

Dlhú trasu vyhral už tradične Karel Hartl s časom 2:17:41, môj čas 2:44:43 vystačil na celkové 25. miesto a 19. v kategórii, ale nerobím si z toho ťažkú hlavu, verím, že časom to bude lepšie 🙂 Trasa maratónu bola fakt skvelá, je to super pocit jazdiť po suchučkých Púchovských trailoch a na celej trati boli „až“ dve kaluže, takže počasie vyšlo na jednotku, trať takisto, len do budúcna poriešiť stretávanie sa so slabšími jazdcami s kratších tratí, aby nedochádzalo k problémovým situáciam na jednej, alebo druhej strane. A plus parkovanie. Ale inak nemám čo vytknúť, maratón sa mi páčil a už teraz dúfam, že aj na budúci rok vyjde počasie a budeme si môcť zajazdiť na perfektných Dohniansko-Púchovsko-Marikovských trailoch.

Moja STRAVA z pretekov.

Richie
About Richie 3 Články
Horskej cyklistike sa venujem piaty rok, z toho tretí rok súťažne. Jazdievam najmä maratóny, vždy tie najdlhšie a najnáročnejšie trate, čím dlhšie, tým lepšie. V MTB maratónoch chcem byť vždy na čo najvyšších priečkach, a to mi dodáva motiváciu trénovať a zlepšovať sa.

Buďte prvý kto pridá komentár

Napíšte komentár