REPORT: HERO 2018 alebo ako sa (ne)pripraviť

27. júna 2018 562 Od M!RO

Prečítané: 484

Po minuloročnom HERO som sa na tento ročník tešil už od septembra, kedy sa registrovalo na pretek. Nie všetko vyšlo ako malo, ale zistil som, že aj s nájazdom necelých 1000 km sa to dá zvládnuť na dlhej 86 km/4500 m trati a aj so slabou prípravou ale zaťatými zubami je to celkom zábava.

Tento rok sme vyrazili väčšia skupinka do Val Gardeny a bolo to pojaté aj ako dovolenka. Ubytovanie sme mali booknuté pre 12 ľudí (z toho 8 sa zúčastnilo) na 5 dní v dedinke St. Cristina necelé 3km od štartu (fajne na rozjazdenie sa pred štartom). Cesta zo Žiliny trvala cca 10 hodín aj s prestávkami, čiže nič čo by sa nedalo vydržať.

Do dejiska sme dorazili už vo štvrtok, čo si myslím že na aklimatizáciu bolo výborné, po ceste si človek odpočinie, vyzdvihne si čísla a nasáva atmosféru podujatia na ktorom štartuje cez 4000 účastníkov. Piatok sme následne využili na pretočenie nôh na prvý kopec trate – Dantercepies. Už toto pretočenie nôh mi dalo jasné znamenie že finišerská medaila zadarmo nebude 🙂 Súhrou okolností som štartoval na bicykli o číslo menšom ako na tom na ktorom som sa vozil doposiaľ a vzhľadom k nájazdu čo som mal aj s pomerne ťažkým (najľahším) prevodom na kopce, ktoré ma čakali a akú som mal výkonnosť. V podstate som ho mal vyskúšaný iba na dvoch krátkych hodinových jazdách 🙂 Celé dejisko preteku,obec Selva di Val Gardena je pomerne malé, takže pravdepodobnosť že stretnete slováka je veľmi veľká. Takto som sa aj ja spoznal na Dantercepies s partiou chalanov od Prievidze. Po krátkom poklábosení som sa spustil na ubytko už len dole kopcom, nachystal bike na sobotu a vegetil pri káve a s rodinou…

Deň D

Na Hero sa štartuje zo 14 vĺn, Elita, registrovaný a posledné 3 sú pre hobby. Baby z našej partie Adrika a Monika ako registrované išli z prvej vlny, zvyšok sme boli rozdelený do posledných 3 keďže sme patrili do kategórie hobby. Ja som si minulý rok „vyjazdil“ (REPORT: SELLA RONDA HERO 2017) 12tku vlnu, teda prvú pre hobbíkov. Laco, Peťo, Martin, Milan a otec išli zo 14tky.

Prvý menší problém som zistil už po presune na štart, nevedel som si nájsť nejak pozíciu na sedle, a kukám že “ veď ja som si zabudol prehodiť sedlo“. Predstava 10 hodín na sedle na aké som neni zvyknutý nebola bohviečo. Musím však priznať, že už v prvom kopci tento problém odpadol, boleli nohy nie zadok 🙂

Po štarte som ešte stretol na trati Marcelu zo Slovenska a pomaly sa štveral na prvý kopec Dantercepies. Tento kopec je v podstate v pohode, človek je svieži, nabudený a dá sa vyjsť pomerne ľahko. Na druhú stranu parametre 5,5 km a 711 vm (z Garminu na STRAVE) čo značí 12,8% stúpanie po šotoline nie je úplne že nič. Tu chcem spomenúť, že príprava na HERO nie je len o najazdených hodinách v sedle, ale aj príprave biku v podobe sprevodovania. Pokiaľ nemáte naozaj dobrú výkonnosť treba hľadať setup s naozaj ľahkými prevodmi, Orlov z 30z prevodníkom bolo na trati neúrekom. A v podstate ak idete do kopca s tým že nechcete si hneď na začiatok naložiť tak, že po 40 km budete hotový, tak ľahký prevod jednoducho musíte mať. Ja som sa skrz toto držal na veľmi nízkej kadencii (okolo 50) pretože ľahší nešlo zaradiť a keď som videl že týpek vedľa mňa má zaradený druhý najľahší a predsa má vyššiu kadenciu tak mi z toho bolo do plaču :-/

Nasledoval zjazdík do Corvary na ktorom som si v jednej zákrute zatancoval „lambadu“ na biku a neviem ani ako som to ustál a občerstvovačka. Občerstvovačky sú naložené dobre, ovocie, koláče, jonťák, gély… Ak však idete z poslednej vlny (a ak nie ste registrovaný cyklista a idete prvý krát na Sellu, je vysoko pravdepodobné, že pôjdete z poslednej) môže sa stať že keď prídete na občerstvovačku tak už napr. gély nebudú, predsa len 4000 jazdcov niečo vstrebe a všimol som si aj týpkov, ktorí si brali po 4 kusy do zadných vačkov (štýlom však deti doma schrumú) 🙂 Preto je dobré si 2-3 gély vziať so sebou na trať pre istotu.

Po „svačine“ nasledoval 2. kopec Pralongia. Pralongia tiež nie je nejaká tragická, avšak po Dantercepies už človek nie je taký fresh a preto niekomu môže pripadať aj ťažšia (ako mne minulý rok). Tento rok sa mi išlo dobre, až na to že mi chýbal trochu ľahší prevod :-). V zjazde som dobehol Moniku z našej partie a po chvíli okolo mňa prefrčal Martin zo 14 vlny. Občerstvenie v Arabbe a najhorší úsek SOURASASS. Minulý rok som si myslel,že tento rok to bude lepšie keď som si už raz trať prešiel a viem čo ma čaká,. Hovno, keď som vedel čo ma čaká bolo to horšie! Sourasass má jeden úsek cez horu, ktorý je neskutočne prudký, dĺžku má asi 2,3 km a nastúpate na ňom 490 m, čiže priemer 21% (zas podľa Garminu a Stravy), pokiaľ nemáte riadne dynamity v nohách tak jedine zosadnúť a tlačiť. Nechápem šialencov ktorý to ťahajú, v skupine v ktorej som sa pohyboval všetci tlačili, takže si to neviem ani moc predstaviť…

Na vrchole Sourasassu sa stalo to, čoho som sa obával. Kŕče do nôh. Kombinácia nízkeho nájazdu a nízkej kadencie v kopcoch si vyžiadala svoju daň, nepomohlo ani magnézium, ani týždňová „kúra“ s anticrampom pred pretekom. Odtiaľto to už bolo len trápenie. Ešte v týchto miestach to vyzeralo, že si aj zlepším čas z predošlého roku, ale po prvých kŕčoch som vedel že je to jasné. Bol som nútený tlačiť aj do kopcov, ktoré by som vybehol ako nič (po dvoch troch otočeniach kľúk som dostal také kŕče, že som mohol len zosadnúť a tlačiť). Týmto sa chcem aj vrátiť k občerstvovačkám, nenájdete na nich soľ, čo je asi najlepšia finta na kŕče, dáte si trochu soli a ako zázrakom poväčšine zmiznú…

Passo Pordoi je taký menší bŕdok za Sourasassom a na vrchu je reštika. Vbehol som teda do reštiky a pýtal som soľ, čašníčka mi doniesla asi kilo soli, toľko som veru nepotreboval, stačila kávová lyžička a rýchlo sa polepšilo, čo z toho že asi iba na pol hodinu 🙂

Pri výšľape/turistike na posledný kopec – Passo Duron som sa už len obzeral na okolitú krajinu aká je pekná a hovoril si nech je koniec. Ako som sa rozprával aj s inými účastníkmi, kŕče sú dosť častým problémom (údajne aj vyššia nadmorská výška tomu napomáha). Z Duronu už nasleduje len pár brdkov, a cieľ.

Do cieľa som došiel s pol hodinovou stratou na minulý rok, výsledný čas 10:04 ma veru nepotešil. Ale tak treba to brať tak, ako sa pripravíš, tak zajazdíš. Asi budem musieť vyliezť z mojej komfortnej zóny a začať jazdiť o 5 tej ráno, pretože budúci rok sa chcem isto vrátiť a neprísť do cieľa so zmiešaným pocitom typu: došiel som, ale bolo to pomalé a vytrápil som sa… 🙂 Pre istotu som sa doteraz nepozrel do výsledkovej listiny ktorý som skončil 🙂 🙂

Z našej partie najlepšie došiel Martin Miko, na krátkej trati obsadil 9. miesto v kategórii.

Zvyšné dva dni po preteku sme využili na turistiku a poznávanie okolia…

Na záver

Sellarondu HERO odporúčam každému vyskúšať, také kopce a scenériu na Slovensku jednoducho nezažijete. Netreba sa toho vôbec báť… Ak ste ešte neboli a láka Vás to, tu je pár bodov na ktoré je dobré si dať pozor, aby ste si to užili.

určite viac ako 1000km v nohách pred pretekom 🙂
aj keď na slovenských maratónoch Vám stačí prevod 34/42, tu budete za každý zub na kazete vďačný
aspoň jedno tekuté magnézium do vačku dresu
gély si zoberte pre istotu tiež (tie ich mi nejak nechutili :-/ ), na občerstvovačkách odporúčam hlavne jesť normálnejšie jedlo ako žemle, ovocie, koláče a nie kozmickú stravu. Energiu dopĺňať gélmi a tyčinkami mimo občerstvovačiek. Byť len na kozmickej strave je veľmi vysoké riziko žalúdočných problémov.