Keď som sa na jar dopočul o pripravovanom novom maratóne v okolí Žiliny, potešilo ma to, lebo nie je veľa maratónov, ktoré má človek doslova pod nosom. Výhoda domáceho prostredia je na nezaplatenie, môžem si ísť trať kedykoľvek prejsť, spoznať ju a vedieť čo čakať, kde sa dá získať, naopak, kde môžem stratiť a podobne. Preto som neváhal a na Bison Spa MTB Maratón v Rajeckých Tepliciach som sa prihlásil. Maratón ponúkal na výber dve trate: 49 km polmaratónsku s prevýšením 1390 metrov a 18,5 km hobby trať s prevýšením 422 metrov. Keďže mne vyhovujú čím dlhšie trate, tak voľba, ktorú ísť, bola jasná. Celý týždeň pred maratónom bolo ideálne počasie, teplo, vôbec nepršalo a spolu s traťou to vyzeralo byť na rýchlu záležitosť, takže program na sobotu bol jasný.

Zaprezentoval som sa už v piatok večer, registrácia bola rýchla, bezproblémová a čakal ma bohatý štartový balíček, z ktorého potešili napríklad ponožky, energetický gél, tyčinka a treska, ale aj hrejivé náplasti na chrbát. V sobotu som už prišiel pripravený a tak som sa len prezliekol, išiel sa rozjazdiť a o 9:40 som sa už presunul na štart, aby som si zabezpečil miesto vpredu. Pokecal som s pár známymi a o 10. hodine nás výstrel odštartoval. Prešlo sa v pokojnom tempe cez Rajecké Teplice, aby sme sa celý balík dostali na lúky nad Rajeckými, krátkym zjazdom sme prišli do Stránskeho, znova sme prešli cez dedinu a začali sme definitívne stúpať. Trasa pozostávala v podstate z dvoch dlhých kopcov nad Kuneradom a posledných 10 kilometrov tvorili lúky, ktorými sme sa vracali do cieľa. Takže stačilo vydržať dva kopce a mal to človek v suchu.

Kúsok nad Stránskym, kde začalo prvé stúpanie dnešného dňa s takmer 600 metrovým prevýšením nás čakala celkom strmá cesta vysypaná makadamom. Tu som mal čo robiť, aby mi neprehrablo zadné koleso a neostal som stať na mieste. Po tomto úseku sme sa dostali ku chatovej oblasti pri Kunerade a čakala nás v podstate až na vrchol lesná rozbitá asfaltka. Držal som sa okolo desiatej pozície a keď ma dobehol kamarát s Proefektu, tak sme vytvorili dvojičku a stúpali spolu.  Stúpanie bolo celkom mierne, čo mi vyhovuje a vedel som ušetriť nejaké sily v háku, avšak čím sme stúpali vyššie, cítil som, že viem ísť ešte rýchlejšie, ale nohy boli drevené a vôbec ma neposlúchali. Kamarát mi pozvoľna odišiel a ja som len sledoval, ako sa mi ľudia vzďaľujú a tí zozadu na pomaly dobiehajú. Pod vrcholom som už išiel „výletným“ tempom, čo bolo vidieť aj na tepoch a rýchlejšie sa mi ísť nedalo a nakoniec ma dobehol vláčik troch pretekárov. Vravel som si, že dnes nebude môj deň.

V zjazde, ktorý mal asi 7 kilometrov, bola to šotolinovo-hlinená, miestami kamenistá zvážnica a bola riadne dlhá a mierna, som si celkom oddýchol, aj keď som mal pocitovo trochu viac nafúkané predné koleso a v zátačkách to niekedy nedržalo a pár razy ma tam fajne podšmyklo. Na konci zjazdu už bola pre nás prichystaná občerstvovačka. Tu som však nestál, lebo na 50 km trati mi bohato stačila jedna fľaša ionťáku a gély, čo som mal vo vreckách a navyše, treba šetriť každú sekundu 🙂

Začalo druhé stúpanie dnešného dňa a tak som dal rýchlo gél. Povrch tvorila znova lesná asfaltka, ktorá neskôr už viac asfaltu nemala ako mala. Cítil som, že sa pomaly rozbieham, no ani za svet som sa nevedel zbaviť mojich kolegov a tak sme pokope prišli všetci hore, aby sme následne mierne klesali po šotolinovej zvážnici. Prebrodili sme malý potôčik, pri ktorom stál kamarát Tomáš, povzbudil ma a postupne sme sa dostávali stále nižšie a nižšie, preskočili sme jeden rigol, teda ja som to neodhadol najlepšie a vyskočil som o trochu skôr ako som mal, ale našťastie som zadným kolesom dopadol tesne za rigol, tak som si vydýchol a pokračoval ďalej, kde zvážnica na záver bola vlastne rovná, strmá cesta dole, kde nebol problém ísť cez 60 km/h. Tu som si vravel, že ešte že som dotiahol včera každý šróbik na biku, lebo keby niečo povolilo, tak ma tu nepozbierajú.

Na konci zjazdu bola druhá občerstvovačka, avšak ani tu som nestál a upaľoval okolo Kuneradského zámku dole do dediny. Tu som vedel, že dokážem svojim kolegom odskočiť, zaradil som prevod 36×10, oprel sa lakťami o riadítka a zaľahol do „časovkárskej“ pozície a dupal smerom dole do dediny po asfalte miestami aj cez 50 km/h. Takéto úseky mi vyhovujú. Kolegov, ktorí boli za mojím zadným kolesom, som už do cieľa nevidel a odhadujem, že len na tomto asfaltovom úseku som získal k dobru asi polminútu. V Kunerade som zabočil doprava do kratšieho strmšieho stúpania a tu som definitívne vedel, že som sa rozbehol. Trvalo mi to 35 kilometrov, klasika, niekedy sa mi stáva, že sa rozbehnem až po dvoch hodinách.

Výšlap, zajzd a znovu krátky výšlap a dostal som sa znova do chatovej oblasti v Kunerade, ktorou sme prechádzali na začiatku. Následne som ale odbočil doprava na cestu, ktorá viedla smerom do Turia. Tu som si dal rýchly gél a peknou lesnou cestou pomedzi chaty som sa dostal až na lúky nad Turím. Bol som plný energie, konečne sa mi išlo fantasticky. Zjazdy boli rýchle, maximálku som mal cez 63 km/h a stúpania krátke a strmé, ktoré som vedel v pohode rýchlo vyjsť. Obehol som ďalšieho kamaráta z Proefektu a lúčnym zjazdom som sa dostal do Stránskeho. Tu už ma čakala tá istá trasa ako na začiatku, čiže krátky kopček hore, zjazd a už som bol v Rajeckých Tepliciach a o pár sekúnd finišoval za 2:07:32 hod na kúpalisku, kde bolo zázemie pretekov. Tento môj čas vystačil na deviate miesto celkovo. Škoda, že trať nemala o 10-20 kilometrov viac, lebo práve vtedy, keď som sa rozbehol, bol cieľ 🙂

Ako som spomínal, zázemie pretekov bolo na kúpalisku, takže po dojazde som pokecal s kamarátmi, išiel som si umyť bike, osprchoval sa, pochutnal si na kurčati s ryžou a nasledovalo vyhlásenie výsledkov. Konkurencia, na to, že to bol prvý ročník, sa tu zišla podľa mňa veľmi slušná. Moju trasu vyhral Tomáš Višňovský za 1:57:56 hod, avšak ako sa vyjadril, prišiel si zatrénovať a nechcel kradnúť bedňu iným, takže nakoniec ma pri vyhlasovaní výsledkom potešilo moje meno, keď som ho počul na 3. mieste v kategórii.

Maratón hodnotím na jednotku, značenie bolo bezchybné, regulovčíci všade tam, kde mali byť, trať bola typicky Kuneradská, a teda zvážnice a zvážnice. Samozrejme, nepohrdol by som aj nejakým singlom, ale každá trať má svoje špecifiká, či lúčny Oravský maratón, alebo singlová Mariková, alebo do hladka vyjazdené chodníčky v Svätom Jure, takže za mňa spokojnosť.

Moja STRAVA  z pretekov a výsledková listina.

Na záver už len zaželať organizátorom nech im vydrží chuť organizovať tento skvelý maratón aj do budúcna a ja sa už teraz teším na, dúfam, ďalší ročník.