NorthCape4000 očami účastníka

Jeden kontinent, sedem krajín, viac ako 4000 km a legendárny cieľ – arktický kruh! Toto je NorthCape 4000. A Jano z Banskej Bystrice ho dobil za 15 dní, 10 hodín  a 42 minút. Poďme sa spolu pozrieť čo takáto výzva obnáša…

Ahoj Jano, čo ťa priviedlo k účasti na NorthCape4000?

Už dlhšie som poškuloval po ultramaratónoch a chcel som si nejaký vyskúšať. Či to dám, či na to mám, čo to znamená ťahať taký objem tak dlho bez pauzy. NC4K je úplne nový projekt, bol to prvý ročník, nebolo potrebné sa zmestiť do časového limitu a to bolo čo som potreboval. Chcel som úspešne absolvovať. Navyše nikdy predtým som nebajkoval v Škandinávii a už vôbec nie 700 km za polárnym kruhom. Musel som to vyskúšať. Každý si pestujeme svoje vlastné odrody masochizmu. Mojou je trpieť na dvoch kolesách.

V severnom nemecku. foto: Jan Kostaa

Čo tvoje okolie na to keď si povedal kam sa chystáš?

Rodičia na prášky, žena ma podporila ako vždy, šéf mi dal v práci mesiac voľno a držal mi palce. Ostatní známi a kámoši mi fandili a musím povedať, že je to veľmi príjemný pocit, keď cítite tú podporu blízkeho ale aj širšieho okolia. Veľmi si to vážim a ďakujem všetkým, ktorý ma povzbudzovali. Bolo to naozaj veľmi nápomocné, hlavne v kritických momentoch jazdy.

Raňajky v Turku. foto: Jan Kostaa

Ako u teba prebiehala príprava? Čo všetko si so sebou viezol a koľko vážil kompletne naložený bike? (ako si ho modifikoval)

Od januára 2017, keď som sa úspešne prihlásil na pretek, som zvýšil tréningové objemy. Dôležitá bola pre mňa dĺžka a čas v sedle. Vyzvedal som, gúglil, chcel som vedieť aké sú zdravotné riziká, aké osvetlenie sa na tento formát cyklistiky používa, a pod. Išiel som na Specialized Allez s jednoduchou výbavou Shimano Tiagra. Dôvody sú prosté. Ak sa niečo pokazí a treba to rýchlo vymeniť za nové v najbližšom obchode, nie je to také bolestivé ako meniť niečo s S-WORKSu na SRAMe. To sa aj stalo, keď sa mi smrteľne pokazil zadný náboj na krásnom nedeľnom švédskom vidieku a do najbližšieho mesta so servisom to bolo 90 km. Tam som to s vesmírnou pomocou dorapkal, reťaz mi padala asi na každom druhom kilometri a v servise som musel ihneď kúpiť celé zadné koleso a ponáhľať sa do Štokholmu na večerný trajekt do Turku, aby som nemusel čakať 12 hodín na ďalší ranný. Stihol som to len tak-tak. Úpravy bajku pred pretekom? Namontoval som 550 gramový nosič na sedlovku, časovkárske pulty na rajdy a gps Garmin eTrex 25. Nosič som zvolil kvôli stabilite podsedlovej batožiny, pulty sú nevyhnutné a veľmi nápomocné, eTrex 25 šlape na tuškové baterky a tie sa dajú kúpiť v každej dedine. Osvedčilo sa, od viacerých jazdcov som počul šomrať na nabíjateľné navigácie, ktoré sa jednoducho nestíhali počas kávičkovania dobíjať a sem tam sa stalo, že bol pretekár aj celý deň a noc bez navigácie. Podsedlový nosič bol zbytočný, nabudúce pôjdem len so zavesenou batožinou. Bicykel vážil komplet aj so mnou a dvoma flašami vody necelých 100 kg. Snažil som sa zbaliť si minimum, ale keďže to bola prvá výprava na ďaleký sever, zobral som si aj nejaké zbytočnosti ako napríklad 1 a pol kilový zimný spacák alebo zimné windstoperové legíny. Dá sa aj bez tohto komfortu.

Defekt vo Švédsku. foto: Jan Kostaa

Aký bol tvoj najsilnejší zážitok z NorthCape?

Najsilnejší zážitok bol posledný deň. Ani nie preto, že bol posledný, ako kvôli počasiu. Podmienky boli ako schválne namiešané, tie najhoršie možné. Deň som začal budíkom o piatej ráno v kempingovej chatke (spal som 4 hodiny), navliekol som sa do 5 dní mokrého a chladného oblečenia a obuvi. Vonku ma čakal polárny dážď, naozaj výdatný lejak. Po dvoch minútach som bol ako práve vytiahnutá špongia z vody. Teplomer ukazoval 7 stupňov a vietor bol pochopiteľne proti mne. Toto požehnané počasie mi vydržalo od rána až do poobedia, potom sa trochu zmiernil dážď, vietor a chlad pretrval. Naozaj som si myslel, že horšie to už nemôže byť. Omyl. Tunel, ktorý vedie pod fjord, klesá veľmi hlboko. 4 km prudkého zjazdu v 3 stupňovej teplote vás takto vyčerpaného a premočeného krásne pri rýchlosti cca 60 km/h až na kosť prefučí. Potom si treba tie kilometre zase vyšliapať, aby ste opäť mohli neohrozene vstúpiť do kolotoča severného vetra a dažďa. Tunelov bolo viacero. Toto sa opakovalo až takmer do konca, kedy sa na posledných 25 kilometrov pridali ďalšie bombóniky, hmla a nekončiace stúpania s klesania vedúce niekam do bieleho nekonečna. Posledných 200 km bolo naozaj najťažších 200 v mojom živote. Vtipné bolo, že bola nedeľa, čiže finále ako sa patrí. Chodili mi smsky od kámošov a rodiny, hnali ma dopredu. Doma som mal veľa „Dot Watcherov“, známych, ktorí hľadeli na živí prenos na webe preteku, v podobe živej mapy s pohybujúcimi sa bodmi. Ďakujem za každú smsku, ktorá prišla.

Nocľah za polárnym kruhom. foto: Jan Kostaa

Prespával si v hoteloch alebo pod holým nebom?

Spal som keď bolo treba, keď sa dostavila únava alebo búrka. Trikrát som použil ubytovanie, zvyšok bol improvizovaný. Vonku na terase kaviarne, v pivnici pod krčmou, na zastrešenom pódiu, na terase rekonštruovaného plážového baru, v drevenom domčeku na detskom ihrisku, atď. Výborným riešením krízového spania v zlom počasí je vstupná chodba akejkoľvek banky. Tie sú takmer vždy prístupné non-stop kvôli bankomatom, je v nich teplo, žiaden hmyz a na zemi je niekedy pohodlný hrubý koberec. Pokiaľ ste v západnej Európe alebo Škandinávii tak vás nikto nevyhodí, niekedy prví ranní ľudia dokonca našľapujú opatrne, aby vás nezobudili, prípadne sa ospravedlnia ak sa tak stane a poprajú šťastnú cestu. Každopádne, dovolené bolo všetko čo si je jazdec schopný zmenežovať sám počas jazdy. Hotel, kemping, couchsurfing, warmshowers a pod. Je však ťažké predpovedať kde vás vypne a tiež je nezmysel prísť niekde na recepciu hotela ráno o tretej a ubytovať sa na 3 až 4 hodiny. Na tomto type pretekov platí, že kto spí nevyhrá. Ja som napríklad použil penzión v Alpách kde som zmokol a vonku bolo 12 st., hostel vo Švédsku, keď sa mi pokazil bicykel a musel som do rána čakať v meste na servis, alebo kempingovú chatku v nórskom Lakselv kde som dorazil kompletne premočený a vonku stále pršalo. O nejakej rekreácii však nemôže byť reč. Hodíš si mokré veci na radiátor a odpadneš, aby si po maximálne 4 hodinách vstal na budík a ťahal ďalej.

Nocľah v Nemecku. foto: Jan Kostaa

 Za 15 dní si prešiel 7 krajín, ktorá sa ti páčila najviac? (napr aj z pohľadu ohľaduplnosti vodičov…)

Páčilo sa mi vo viacerých destináciách. Favoritmi sú Toskánsko, Alpy, Dánsko, švédske vnútrozemie, ale aj nórsky sever. Kodaň je úžasné mesto. Zažil som silný dojem z progresívnej architektúry a užil som si úžasnú dopravnú infraštruktúru. Veľmi rád sa tam pôjdem pri nejakej príležitosti znova pozrieť a na dlhšie. Veľkým sklamaním bola monotónna fínska krajina ako aj oblasť Laponska, ale to je všetko silne subjektívne. Možno som bol iba moc unavený.

Niekde v Nemecku. foto: Jan Kostaa

Čo sa týka ohľaduplnosti vodičov, myslím, že rozdiel v šoférskej kultúre u nás a v Afrike je taký istý veľký ako rozdiel medzi Slovenskom a Západnými krajinami. Je úžasné ak sa počas celodennej jazdy nepotrebuješ zaoberať aroganciou šoférov, nikto ťa neohrozuje na živote a nikto ti nevynadá, že zavadziaš na ceste. Ak  na našich cestách stretávam 9 z 10 nezodpovedných vodičov (tá desiata zodpovedná je väčšinou žena) tak počas mojej jazdy to bol presný opak.

15 minút spánku pomôže. foto: Jan Kostaa

Aký máš plán do budúcna? Dáš si repete alebo ťa čaká nová výzva?

Plánov mám veľa a sú veľké. Ako správny ambiciózny hobík. Ale keďže nie som profesionálny cyklista a nemám ani žiadneho donora, ktorý by ma materiálne alebo finančne podporoval, musím si starostlivo vyberať. Nie je to lacná záležitosť. Rád by som spravil nejaký super výsledok na Transcontinental race, alebo na inom európskom ultramaratóne. Možností je viac ako by som stíhal absolvovať.

Fotogaléria:

Ďakujem v mene všetkých čitateľov maraton.bike Janovi za rozhovor a držím palce v ďalších dobrodružstvách 🙂